Bol december 2014. Vonku poletoval jemný sneh a ja som kráčala z Ružinovskej nemocnice domov po biopsii prsníka. Išla som pešo, potrebovala som dýchať čerstvý vzduch, na ktorom sa mi plakalo najlepšie, pretože mi láskavý vietor hneď sušil slzy. Nie som žiadna padavka ani citlivka a toto som naozaj ocenila. Ešte som si nebola istá diagnózou, ale doktorove slová o tom, že si mám užiť Vianoce, pretože po nich zrejme príde náročné obdobie, mi našepkávali, že budú možno moje posledné. Spomínam si, že som si pustila pieseň Sound of silence od Simon&Garfunkel a oprela som sa o strom. A potom o ďalší. A o ďalší. Doma ma čakali moji milovaní, ale potrebovala som byť sama. V tichu, ktoré bolo silnejšie ako kedykoľvek predtým. Ďakujem pekne, to budú ale Vianoce. Môj najobľúbenejší čas v roku. Za tých pár hodín sa mi hlavou mihli spomienky za ostatných 37 rokov a kroky ma pomaličky zaviedli domov. Ruky objali vtedy dvojročného syna. Pri zvedavých pohľadoch môjho manžela, mamy a otca, som sa len usmiala a povedala, že výsledky budú v januári a nikdy viac som ich tým nezaťažovala.
Naložila som si na chrbát náklad, ktorý som niesla ďalšie tri týždne v rozjímaní, premýšľaní, tichu, v sebe, s nesmierne silnými emóciami. Každý večer som vstrebávala Miškovu tvár keď spinkal, držala jeho dlane v tých svojich, pri pečení koláčov, zdobení stromčeka, spievaní kolied, som preciťovala každú, každučkú sekundu.
Čas, ktorý si ma počkal, strávený prechádzkami v sebe, s bolesťou, výstupmi a pádmi, nebol márny. A tie Vianoce neboli moje posledné. Ustála som aj to „náročné obdobie“ ďalších rokov.
Neviem, na ako dlho tu mám povolený ďalší pobyt. Dokedy mi bude dopriate dýchať čerstvý vzduch, opierať sa o stromy, pozorovať oblohu vo všetkej tej kráse, objímať tých, ktorých ľúbim, maľovať obrazy svojej duše, ktoré som vďaka tomu všetkému v sebe objavila. Ale jedno viem. Že nebudem plytvať so svojim životom. Že budem slobodná vo svojom vnútri, svojich rozhodnutiach a budem stotožnená s dušou, ktorá vo mne drieme. Že zahodím všetky okovy a kamene, ktoré ma ťahajú nadol a pri všetkom budem vždy už len celá a naozajstná.
(úryvok z mojej knihy Krajina so žltým nebom)
